Marián Trcka: Detské ihriská na Nivách majú deťom pomôcť prekonávať samých seba

Všetci si ich pamätáme z detstva. Klasické kovové hojdačky, oblúková preliezka s vodnými rozprašovačmi, kolotoč v tvare zemegule. Od tých čias sa detské ihriská posunuli míľovými krokmi vpred. 

Unikátny priestor na hranie prinesie aj multifunkčný projekt Nivy

Dve exteriérové detské zóny umožnia malým návštevníkom Nív rozvíjať nielen ich fantáziu, ale aj pohybové a sociálne zručnosti. Na streche centra Nivy sa budú môcť nechať vtiahnuť do tajov slnečnej sústavy alebo v sebe objaviť horolezecký talent. Na tých odvážnejších čaká šmykľavka, na neunaviteľných trampolíny, lezecké prvky či tunely. V letných mesiacoch sa budú môcť nielen deti, ale aj ich rodičia osviežiť v zóne s vodnými rozprašovačmi či zabaviť na minigolfovom detskom ihrisku.

O tom, ako vznikali detské zóny na Nivách, ale aj o bezpečnosti moderných detských ihrísk, sme sa rozprávali s architektom Mariánom Trckom, Product Design Managerom projektu Nivy.

Ak by ste mali jednou vetou povedať, v čom sú exteriérové detské zóny tu na Nivách unikátne, čo by to bolo?

Prvé z ihrísk má svoju tému, jeho prvky vytvárajú našu slnečnú sústavu. Je teda také skôr náučné, čo sa možno v Bratislave až tak často nevidí. Keďže deti milujú lezenie, pri druhom ihrisku sme sa snažili využiť svah, ktorý sme mali k dispozícii v rámci priestoru átria.

Ako vôbec vznikne idea ihriska na tému slnečná sústava? 

Hľadali sme nejaké priestorové riešenie a to sme našli, aj keď dosť netradične. Pôvodnou témou bolo cestovanie, keďže to sa historicky spájalo aj s lokalitou Nív. Kým niektorí nosili návrhy s dopravnými prostriedkami, realizátor ihriska priniesol celkom iný pohľad na tému – rozpľasnuté vajíčko. Veľmi sa nám páčil samotný koncept, ktorý nám prišiel nápaditý, len s tou ideou vajíčka sme neboli celkom stotožnení. Uvedomili sme si, že navrhované vajce vyzerá skoro ako slnko, a tak vznikla myšlienka slnečnej sústavy priamo na streche Nív.

Druhé ihrisko, vsadené do šikmej strechy, je ako hovoríte pre tých odvážnejších. V čom?

V princípe ide o jednoduchú hru bodu, ku ktorému sa deti vedia dostať rôznymi cestičkami. Tým, že sa ten bod nachádza na kopci, dali sme tomu nádych lezenia či horolezectva. Lezecké cestičky, ktorými sa dá dostať na vrchol, už stačilo len dotvoriť, napríklad aj menšími trampolínami zapustenými do zeme. A tak vznikol jedinečný hrací priestor v átriu Nív.

Všetci sme raz boli deťmi, no s odstupom času sa na svet dívame očami dospelých. Ako v sebe pri návrhu ihriska hľadáte to dieťa? 

Každý to dieťa v sebe postupne viac či menej stratí. Pri takýchto projektoch ja osobne vždy sledujem, čo majú deti rady a čo ich baví. Neraz sa však aj tak vrátim do svojich detských čias. Keď som bol malý, aj ja som rád liezol do dier, na stromy, skákal a skrýval sa. To je to, čo deti majú a vždy budú mať rady.

A podarí sa to vždy zrealizovať na základe takýchto detských predstáv?

Skôr nie. Prvé návrhy bývajú zväčša veľmi divoké, dieťa by na ihrisku privítalo tak trochu zo všetkého, aby sa vedelo poriadne vyblázniť. No potom prídu na rad limity reality, či už tie priestorové, finančné, ale aj bezpečnostné. Potom sa hľadá tá zlatá stredná cesta, ako priniesť deťom hravé a nápadité ihrisko v rámci už spomínaných obmedzení.

Je snahou architektov priniesť na detské ihriská aj náučné prvky?

Vychádza sa z rôznych princípov. Vieme siahnuť po prvkoch, ktoré pomôžu deťom osmeliť sa a prekonávať samých seba, stať sa odvážnejšími. Precvičujú si na nich hrubú motoriku, učia sa balansovať, prekonať strach z výšok. Ale existujú aj náučné prvky. Tie môžu byť priamo náučné, teda že ich dieťa ovláda, napríklad dotykom, a priamo pri tom sa z nich učí, alebo potom ideové, kde celý komplex pôsobí náučne. V prípade Nív je takýmto komplexným prvkom práve detská zóna v tvare slnečnej sústavy.

Kedysi sa deti hrávali na takmer totožných ihriskách s kovovými preliezkami, na oblúkoch s vodnými tryskami, kolotočmi v tvare zemegule. Dáva sa dnes v tomto smere väčší priestor kreativite?

Ihriská sa podľa mňa za posledných 10 rokov posunuli veľmi dopredu. Áno, niektoré mestá stále nakupujú klasické ihriskové zostavy, ale už nie v tom ponímaní dávno minulom. Čoraz viac sa do návrhov a samotných realizácií dostávajú aj atypické prvky, kde môže byť napríklad veľká veľryba, alebo atypy, ktoré zohľadňujú morfológiu terénu a do toho sú vsadené jednoduché prvky, ako je drevená kladina alebo rúra pozliepaná do nejakého zaujímavého tvaru, cez ktorú vie dieťa preliezať. Sú rôzne príklady toho, ako sa dá veľmi pekne zrealizovať detské ihrisko, a to aj u nás. Myslím si, že sa uberáme dobrým smerom. A som veľmi rád, že aj pri projekte detských ihrísk na streche Nív sme mohli pustiť uzdu fantázii.

A čo elektronika, ktorá tak akosi už viac menej k súčasnej dobe patrí? Myslíte si, že patrí aj na detské ihriská?

Využívajú sa aj náučné prvky ako napríklad nerozbitné tablety alebo body v zemi, ktoré treba stisnúť alebo sa na dané miesto postaviť. Zo skúseností ale viem, že sú oproti iným hracím prvkom málo využívané. Deti sa s nimi síce vedia zahrať, no ukazuje sa, že ak ide o deti, ktoré sa nepoznajú, nevedia sa celkom spojiť a hrať hru. Stráca sa tak prvok budovania niektorých sociálnych zručností detí. S takýmito prvkami sa zahrajú skôr uzavreté skupiny detí, kamaráti alebo súrodenci.

Je pri navrhovaní ihriska dôležité prihliadať aj na vek detí, ktorým bude určené? 

Určite áno. Hracie prvky treba prispôsobiť zručnostiam a záujmom detí, ktoré sa budú na ihrisko chodiť hrávať. Detské zóny na Nivách sú prispôsobené potrebám detí zhruba od 6 do 12 rokov.

Pri návšteve ihriska nie je dôležitá len jeho atraktivita pre dieťa, ale aj bezpečnosť.

Testujú sa jednotlivé ihriská po ich realizácii alebo je to otázka splnenia určitých noriem?

Samozrejme, aj tu na Nivách bola bezpečnosť jednou z kľúčových vecí. Dopadové plochy musia byť z certifikovaných materiálov, aby si dieťa neublížilo. Mimoriadne dôkladne sa kontrolujú najmä dopadové vzdialenosti medzi jednotlivými prvkami. V podstate platí, že čím vyšší je hrací prvok, tým väčšia musí byť vzdialenosť ďalšieho hracieho prvku od toho posudzovaného.

Najväčšie vzdialenosti musia byť zachované medzi klasickými prvkami ako sú hojdačky, kolotoče a už spomínané vysoké prvky. Ono nám v podstate tieto bezpečnostné parametre vždy tak trochu rozbijú ideový a kreatívny koncept, ale dá sa z toho vykĺznuť dobrým smerom. Dôležité je len nájsť rovnováhu. Deti a ich rodičia by mali z ihriska odchádzať v prvom rade s dobrým pocitom, a to sa nám verím, tu na Nivách, podarí dosiahnuť.